Výtvarní umelci

Ľudovít Fulla ( maliar, grafik, ilustrátor )

Ľudovít Fulla (* 27. február 1902, Ružomberok  – † 21. apríl 1980, Bratislava) bol slovenský maliar,  grafik, ilustrátor, scénograf a výtvarný pedagóg. Je považovaný za jedného zo zakladateľov moderného maliarstva a grafiky na Slovensku. Inšpiroval ho najmä slovenský folklór. Fullove tapisérie sú považované za základné diela tohto umenia na Slovensku. Ako ilustrátor sa zapísal do povedomia výtvarným spracovaním ľudových rozprávok Pavla Dobšinského. Od útleho veku bol fascinovaný maľbou a kresbou. Z ružomberského gymnázia prestúpil na Vyššiu obchodnú školu v Dolnom Kubíne (1918-1921). Jeden rok navštevoval súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave (1921-1922). V roku 1922 odišiel študovať do Prahy. Na Umeleckopriemyselnej škole u prof. Arnošta Hofbauera a u prof. Františka Kyselu si osvojil princípy moderného umenia. Počas štúdií sa zoznámil s o sedem rokov starším rodákom z Turčianskych Teplíc - Mikulášom Galandom. Vzniklo medzi nimi priateľstvo a dlhodobá spolupráca. Štúdium ukončil v roku 1927 a vrátil sa na Slovensko. Hneď po návrate začal pracovať ako učiteľ kreslenia na meštianke v Senici, neskôr pokračoval v Malackách (1927-1929). Námety pre svoje obrazy našiel Ľudovít Fulla v jednoduchom vidieckom živote. Ľudové umenie, ale aj inšpirácia ikonami mala na umelcov rukopis najväčší vplyv. Charakteristické žiarivé farby či neochvejná snaha o čitateľnosť/zrozumiteľnosť je typická skoro pre celé Fullovo dielo. Neopomenuteľná je detská kresba, ku ktorej vzhliadali všetci maliari v tom období. Z umeleckých smerov ovplyvnil maliara predovšetkým kubizmus.

Koloman Sokol ( výtvarník )

Koloman Sokol (* 12. december 1902, Liptovský Mikuláš  - † 12. január 2003, Tucson/Arizona, USA) bol jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia. Je zakladateľom slovenskej i mexickej grafiky, autorom ilustrácií. Po neľahkom detstve, kedy ho opustila matka, sa ho ujal strýko. Zoznámil sa s doktorom Mathém, vďaka ktorému začal študovať na súkromnej škole Eugena Króna v Košiciach. Tu sa po prvýkrát stretol s výtvarným umením. Neskôr študoval na súkromnej škole Gustáva Mallého v Bratislave. Výtvarné umenie študoval tiež v Prahe, absolvoval študijný pobyt v Paríži. Dostal ponuku z mexického ministerstva kultúry a školstva a odišiel učiť výtvarné umenie na Akadémiu výtvarných umení v Mexiku, kde založil odbor grafiky. Napriek tomu, že v Mexiku dosiahol veľké úspechy, kvôli zdravotnému stavu manželky Lýdie sa v roku 1941 presťahoval do New Yorku. Vystavoval v Mexiku a USA. Po vojne sa vrátil na Slovensko, ale už v roku 1948 natrvalo odišiel. Stal sa členom Zväzu mexických grafikov a posledné desaťročia prežil v Arizone. Na sklonku života daroval 48 svojich obrazov rodnému Slovensku, ktoré sa neskôr stali základom Centra Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši. Napriek nemalým úspechom zostal až do konca života skromným človekom, hľadajúcim svoju pravdu.Bol odporcom akademizmu a už počas štúdií majú jeho maľby silný emotívny podtón, čo mu zaručilo nemalé úspechy. Počas celej tvorby sa venoval sociálnym otázkam, chudobe. Jeho diela sa vyznačujú silným emotívnym podtónom. V Československu reagoval svojimi dielami na nezamestnanosť, vysťahovalectvo a sociálnym problémom. Obľúbil si aj Mexičanov, toto prostredie veľmi ovplyvnilo jeho tvorbu. So Slovenskom však zostal spätý po celý život. Častými motívmi jeho tvorby sa stali pes, kôň, mytológia, býčie zápasy a medziľudské vzťahy. V roku 1976 mu zomrel pes Sambo a na jeho pamiatku od tohto obdobia podpisoval svoje obrazy pseudonymom Sambo. Jeho tvorba po tomto období dosahuje ešte väčšiu hĺbku.

Ester Šimerová - Martinčeková ( maliarka, výtvarníčka, scénografka )

Ester Šimerová-Martinčeková (* 23. január 1909, Bratislava – † 7. august 2005, Liptovský Mikuláš) bola svetoznáma a popredná  slovenská maliarka, výtvarníčka  a scénografka, predstaviteľka moderny. Často ju nazývali prvou dámou slovenského maliarstva. Počas 1. svetovej vojny navštevovala evanjelickú školu, potom gymnázium. Už v posledných rokoch gymnaziálneho štúdia súkromne navštevovala maliarsku školu Gustáva Mallého. Po maturite odišla do Paríža, kde študovala maliarstvo na dvoch akadémiách, ale aj v súkromnej škole Alexandry Exter. Už v roku 1931 samostatne vystavovala v Prahe. Tam sa stala členkou výtvarného odboru Umeleckej besedy. V roku 1932 sa vydala za profesora Dr. Františka Šimera a spolu s ním žila v Bratislave. Po rozpade prvej Československej republiky odišla s manželom do Protektorátu Čechy a Morava a usadili sa v Plzni. V období atentátu na Heydricha jej manžel, ako primár v nemocnici, ukrýval československých parašutistov z Anglicka. Po prezradení ho Gestapo zatklo, uväznilo a popravilo. Po obnovení spoločnej republiky, v roku 1945, sa vrátila späť na Slovensko a tu ju zvolili za predsedníčku Bloku slovenských výtvarníkov.V roku 1947 sa opäť vydala. Jej manželom sa stal právnik Martin Martinček, v tom čase prezidiálny šéf Úradu predsedníctva SNR, neskôr významný slovenský fotograf. V roku 1954 sa spolu presťahovali do Liptovského Mikuláša, kde žila až do svojej smrti. V roku 1966 jej udelili titul zaslúžilej umelkyne. Vystavovala vo viacerých galériách doma i v zahraničí a je držiteľkou mnohých ocenení a vyznamenaní. Popri maľbe sa venovala aj návrhom divadelných kostýmov pre Novú scénu v Bratislave.

Zoltán Palugyay ( maliar )

Zoltán Palugyay (* 9. novembra 1898, Bodice - dnes Liptovský Mikuláš – † 18. september 1935) sa narodil v rodine chudobného zemana. Po maturite na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši v roku 1916, ho ako osemnásťročného povolali na taliansky front 1. svetovej vojny. Tam začínal svoju maliarsku kariéru ako vojak rakúsko-uhorskej armády. Neskôr študoval na výtvarných akadémiách v Budapešti (1919 – 20, Eduard Ballo), Krakowe (1920 – 21, W. Jarocki), od 1921 striedavo v Nemecku (Berlín, Hamburg), 1924 – 26 v Mníchove v súkromnej škole H. Hofmanna. V lete 1926 sa vrátil na Slovensko, kde býval v rodinnej kúrií v Bodiciach (dnes ostala z nej iba časť). Už v detstve sa prehĺbil jeho vnímavý vzťah k prírode a záujem o maliarstvo. Súkromne sa mu venoval rodinný známy P. J. Kern. V roku 1919 sa zúčastnil jeho zásluhou ako hosť na prvej výstave Spolku slovenských umelcov v Liptovskom Mikuláši. Na jeho vývin mocne pôsobilo dielo L. Medňanského ako zrušenie protikladu medzi nadčasovosťou a modernosťou, ale aj ako výraz nostalgie za svetom, ktorý sa stával nenávratnou minulosťou. Svoj umelecký obzor podstatne rozšíril v čase ročného pobytu v Krakove. Zblížil sa s postsecesným symbolizmom a cez dielo J. Falsta sa začal systematicky zaujímať o akvarel. Roku 1920 v Krakove vystavoval so spolkom Sztuka. Na cestách po Nemecku popri Berlíne a Hamburgu navštívil Stralsund a polostrov Rujanu, odkiaľ si doniesol súbor kresieb. Medzitým sa vracal do Budapešti, pochodil maďarský vidiek a dlhšie sa zdržal aj v Sedmohradsku. Pre dozretie jeho umeleckého názoru mal veľký význam pobyt v Mníchove v škole avantgardného pedagóga a výtvarníka Hansa Hofmanna. V Mníchove bola vtedy ešte živá tradícia nemeckého expresionizmu a skupiny Modrý jazdec, ale aj ich korene v Parížskej škole a v diele E. Muncha. K pobytu v Mníchove sa viaže priateľstvo s maliarom a grafikom A. Kubínym, pochádzajúcim z Liptova, ktorý svojimi konexiami v mníchovskom výtvarnom živote uľahčil existenciu mladého maliara. Po návrate domov sa zapojil do činnosti Spolku slovenských umelcov. Roku 1927 sa zúčastnil väčšou kolekciou na jeho XIII. výstave v Žiline. Z úzkej spolupráce s J. Alexym a M. A. Bazovským vznikol podnet kolektívne prediskutovať aktuálne problémy moderného slovenského maliarstva a prispievať k ich riešeniu tvorbou námetovo čerpajúcou z najtypickejších krajov stredného Slovenska. Nasledovali ich spoločné cesty po Turci, Orave, Horehroní a Liptove. Tvorivé výsledky prezentovali na sérii výstav, ktoré využívali aj na propagačné prednášky a besedy o problémoch výtvarného umenia. R. 1930 podnikol s Bazovským študijnú cestu do Francúzska, Švajčiarska a Nemecka. Zaujímal sa o rozbehy maliarskej kolónie, ktorú sa pokúšal v Piešťanoch založiť J. Alexy. Po návrate z Piešťan sa 1935 vybral na turistickú túru do Nízkych Tatier. Prenocoval na Štefánikovej chate na Ďumbieri a ráno 18. septembra sa vydal na ďalšiu cestu. Odvtedy bol nezvestný. Až v júli 1936 našiel jeho pozostatky, asi tristopäťdesiat metrov od ďumbierskej chaty, pod skalnatým zrázom, pastier oviec J. Kozák. V jeho batohu sa našlo niekoľko kresieb. Prečkali viac ako trištvrte roka a ostali pomerne zachované. Po desiatich mesiacoch, 17. júla 1937, umelca pochovali v rodinnej Palugyayovskej hrobke v rodných Bodiciach. Námetovou osou jeho tvorby sa stal návratný motív dedinských chalúp. Umelec ho používal ako podobenstvo národného a ľudského osudu. Kreslil a maľoval chalupy obdarené širokou škálou citových a myšlienkových významov a v rozličných denných a ročných obdobiach. Najlepšie z nich sú tvarovo a obsahovo čisté samoznaky, prostredníctvom ktorých umelec tlmočí svoje svetonázorové a umelecké posolstvo. S tematikou dedinských chalúp úzko súviseli aj ďalšie figurálne a krajinkárske motívy, ktoré nazbieral na cestách v teréne: postavy mužov a žien v rozmanitých životných situáciách, pohľady na dedinské zákutia, krajinné panorámy, obrazy stromových solitérov a zoskupení. Podobne ako chalupy, aj ony často nadobúdali zovšeobecnenú metaforickú významovosť. Z roku 1934 pochádza kompozícia jesenná práca (Kopanie zemiakov), na ktorej maliarovi išlo o námetovú a štýlovú syntézu skúseností nadobudnutých v rokoch spolupráce s Alexym a Bazovským. Významnú časť v jeho diele tvoria početné zátišia. Niektoré z nich patria k najhodnotnejšiemu, čo sa u nás v tomto žánri vytvorilo. Osobitné miesto v jeho diele patrí akvarelom, pastelom, monotypiám a olejom s rozprávkovo-dekoratívnou tematikou. Vznikali súbežne s ostatnou tvorbou ako jej koloristicky a obsahovo exponovaná protiváha. Ich korene sú v literárno-symbolických kresbách a obrazoch z polovice 20. rokov inšpirovaných secesnou a expresionistickou maľbou, s ktorou sa stretol na svojich cestách. V maliarovom diele majú tieto kompozície funkciu intímnej lyriky. Sú to snové vízie rajského sveta obdareného nedotknutou krásou lahodných tvarov a svietivých farieb, kde žije v harmonickej symbióze príroda, zviera a človek. Napriek koloristickej skvelosti niektorých z týchto diel ide o tvorbu, ktorá bola vkusovo poplatná secesnej minulosti a nedosahovala výtvarnú silu umelcových dedinských balád. Príležitostne maľoval aj portréty, ale portrétny žáner bol v podstate cudzí jeho naturelu. Bol maliarom – básnikom, meditatívnym lyrikom a sociálnym elegikom so zmyslom pre problémy dobrého umenia, slovenskej kultúry a spoločensko-politickej reality.