Spisovatelia a básnici

Janko Alexy ( spisovateľ, maliar, publicista )

Janko Alexy (* 25. január 1894, Liptovský Mikuláš - † 22. september 1970, Bratislava) pochádzal z mnohodetnej rodiny a vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Levoči. Po ukončení štúdia pracoval ako praktikant v lekárni v Prievidzi. Od roku 1919 pokračoval v štúdiu v Prahe na maliarskej akadémii, v roku  1920 absolvoval polročný študijný pobyt v Paríži. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. V roku 1930 sa usadil v Martine, neskôr v Piešťanoch a v roku 1937 sa vrátil do Bratislavy. Patrí k zakladateľským osobnostiam slovenskej výtvarnej moderny a bol organizátorom kultúrneho života. Jeho literárna tvorba kotví v osobných zážitkoch z detstva a mladosti. Príznačná je pre ňu improvizačná ľahkosť, láskavý humor s jemnou dávkou sebairónie, úprimnosť a citová spontánnosť. Nájdeme v nej viacero portrétov detských postavičiek a aj sám rozprávač podáva svoje príbehy z aspektu rojčivého chlapca, ktorého sny o svete krásy, lásky a dobra narážajú na tvrdé hrany reálneho života (Kôň, Grétka, a iné). Jeho literárna činnosť pre neho nebola prvoradá, no napriek tomu bola sústavná a nezanedbateľná – vydal vyše 20 kníh. Spolu s Gejzom Vámošom vydával literárno-umelecký časopis Svojeť, ktorý založili v roku 1922. Hlavnou črtou jeho prozaických diel je autobiografickosť, bezprostrednosť zážitkov z detstva i štúdií, no i postavy a atmosféra bratislavského umeleckého prostredia. Životný optimizmus svojich diel sa snažil podoprieť i zážitkami z ciest po Slovensku. 

Janko Kráľ  ( básnik, národný buditeľ )

Janko Kráľ (* 24. apríl 1822, Liptovský Mikuláš - † 23. máj 1876, Zlaté Moravce), často označovaný ako básnik-búrlivák bol predstaviteľ romantizmu a jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších básnikov štúrovskej generácie. Základné vzdelanie získaval vo svojom rodnom meste (1828-1834), v rokoch 1835-1837 navštevoval gymnázium v Šajavskom Gemeri a v roku 1837 sa zapísal na lýceum v Levoči, kde doštudoval v roku 1841. V rokoch 1841-1842 ešte študoval na kežmarskom lýceu, kde ho učil Ján Benedikti. V septembri 1842 sa vo veku 20 rokov zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave, v centre mladých Štúrovcov na čele s námestníkom Juraja Palkoviča - Ľudovítom Štúrom. Tu začal písať svoje prvotiny, vtedy ešte v češtine a od roku 1843 už v Štúrovej slovenčine.Podľa klasifikačnách záznamov bol priemerným študentom. Aktívne sa však zapájal do literárnych a zberateľských prác Katedry reči a literatúry československej. Istý čas dokonca býval u Ľudovíta Štúra. 1. januára 1844 spolu s ďalšími 22 študentmi podpísal list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a profesora. Požiadavky študentov sa nebrali na vedomie a tak si Janko Kráľ 5. frebruára vyžiadal polročné vysvedčenie. 7. marca 1844 odišiel spolu s ďalšími 13 najvernejšími študentmi do Levoče.  Tam však neprišiel, ostal v Liptovskom Mikuláši, a skúšky si dokončil externe. V Liptovskom Mikuláši sa aktívne zúčastnil na prípravách založenia Tatrína. Vtedy už patrí Kráľ k najuznávanejším mladým štúrovským básnikom. Neskôr však Štúr na Kráľa zanevrel pre jeho tvrdohlavú povahu... Do povedomia verejnosti vstúpil ako autor balád a piesní, no jeho tvorba bola oveľa širšia. Jeho balady, vychádzajúce z ľudovej slovesnosti, ktorými sa preslávil, ukázali novú cestu slovenskej poézii. Nikdy mu nešlo o prosté reprodukovanie ľudovej slovesnosti, ani o ich vecnú interpretáciu. Cez subjektívnu motiváciu konfliktov ich prenášal do najaktuálnejších morálnych a sociálnych relácií. Okrem balád a piesní vytvoril aj poéziu celkom iného charakteru, tzv. cyklické skladby. Básnická výpoveď tu využíva rozmanité prostriedky, postupy a formy: štylizované povesti, ponášky, dramatické monológy a dialógy, alegorické obrazy, reflexie, meditácie a programové výzvy. V snahe o celistvý pohľad kládol raz do popredia obraz imaginárnej skutočnosti, inokedy zase bezprostrednú realitu. Kráľove improvizované básne sú poznačené jeho pesimizmom, ale aj demokratizmom a fatalizmom, prerastajúcim do mesianizmu či až chiliastického mysticizmu. Svojou tvorbou sa radí medzi básnikov z obdobia romantizmu a stal sa kľúčovou postavou vo vývine dobovej poézie.

Ivan Laučík ( básnik, publicista, pedagóg )

Ivan Laučík (* 4. júl 1944, Liptovský Mikuláš - † 12. máj 2004, Liptovský Mikuláš) sa narodil v v robotníckej rodine a vzdelanie získaval v rodnom Mikuláši, Martine a Banskej Bystrici, kde študoval na Pedagogickej fakulte odbor slovenčina - dejepis. Pracoval ako stavbyvedúci v Košiciach a po skončení vzdelávania pôsobil ako učiteľ v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1981 učil v Liptovskom Hrádku, po Nežnej revolúcií pracoval na školskej správe a od roku 1990 bol poslancom SNR za stranu Verejnosť proti násiliu. Bol tiež riaditeľom okresnej školskej správy a neskôr sa vrátil k učiteľskému povolaniu a učil na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Spolu s Ivanom Štrpkom a Petrom Repkom bol členom literárnej skupiny Osamelí bežci. Svoje prvé diela uverejnil v roku 1962 v časopise Mladá tvorba, knižne debutoval v roku 1968 zbierkou básní Pohyblivý v pohyblivom. Vo svojej tvorbe vyjadruje emocionálne, dynamické prežívanie životných dejov, kladie dôraz na osamelosť a otvorenosť všetkých dejov, ktoré sa odohrávajú. Tiež sa vyznáva zo svojej viery v básnické slovo. Často sa vracia k motívom zo svojho rodného Liptova, k jeho histórií a geológií a v závere svojej tvorby sa až takmer nostalgicky vracia k spomienkam. Roku 1999 vyšiel v portugalčine výber jeho básnickej tvorby. Je spoluautorom esejistickej knihy Liptovský Mikuláš. Príbeh mesta.

Anna Ondrejková ( poetka )

Anna Ondrejková (* 28. apríl 1954, Liptovský Mikuláš ) pochádza z robotníckej rodiny a vzdelanie získavala v Bobrovci, Liptovskom Mikuláši a v Martine, kde absolvovala nadstavbové štúdium v odbore knihovníctvo. Od získania maturity na nadstavbovom štúdiu pracuje v liptovskomikulášskej knižnici. Žije v neďalekom Bobrovci. Okrem literatúry sa venuje aj divadlu ako herečka, dramaturgička a autorka textov (Malá morská panna na motívy H. CH. Andersena pre Bábkové divadlo na Rázcestí, Hra pre troch podľa posledných zápiskov M. Durasovej). Okrem literatúry a divadla sa zaujíma aj o výtvarné umenie – je autorkou ilustrácií, koláží a grafiky.Prvé verše začala publikovať v roku 1972 v časopise Nové slovo, ale svojou poetickou výbavou, vrúcnosťou a intenzitou výpovede i svetonázorom toto zoskupenie rýchlo prekonala. Knižne debutovala v roku 1975 zbierkou básní Kým trvá pieseň. Odvtedy formuluje svoj vnútorný svet, ktorý sa neodtŕha od vonkajšej reality, ale citlivo a často bolestivo naň reaguje. Hlavnými motívmi jej tvorby sú láska (väčšinou nenaplnená a túžiaca), samota a jej prekonávanie, zlo a tragika sveta. Sporadické historické či literárne motívy (Tristan a Izolda) pretavuje do vlastného, neopakovateľného tvaru. V Anne Ondrejkovej má slovenská poézia silnú ženskú osobnosť, ktorá trvá na hĺbke poézie i života.

Pavol Strauss ( prozaik, esejista, prekladateľ )

MUDr. Pavol Strauss (* 30. august 1912, Liptovský Mikuláš - † 3. jún 1994, Nitra) po maturite študoval medicínu vo Viedni a štúdium ukončil roku 1938 na nemeckej univerzite v Prahe. V rokoch 1938 – 1939 absolvoval ročnú vojenskú prezenčnú službu. Pracoval ako lekár v Palúdzke a Ružomberku. Na katolícku vieru konvertoval zo židovstva po dvojročnom zápase v roku 1942. Pred skončením vojny bol v sústreďovacom tábore v Novákoch. Potom ďalej pracoval ako chirurg v Bratislave a v rokoch 1946 – 1956 ako primár v Skalici. Konečne, v rokoch 1956 – 1982 pôsobil ako chirurg v Štátnej nemocnici v Nitre. Detstvo i študentské roky prežil v dome svojho starého otca, lekára Bartolomeja Kuxa, ktorý bol vzdelaným, no skeptickým Židom. I pod jeho vplyvom mladý Strauss vnímal Boha väčšmi panteisticky, čo ho napĺňalo strachom a neistotou. Po puberte sa ho zhostili pochybnosti o hodnote sveta, v ktorom všade videl príkru sociálnu nespravodlivosť. U viacerých svojich židovských súkmeňovcov videl veľa negatívnych vlastností, no na druhej strane svietil mu cez židovstvo príklad chasidských rabínov. Na konci gymnaziálnych rokov koketoval s komunizmom, študoval Mehringove, Engelsove, Leninove, Plechanovove a Bucharinove diela. Bol pod silným vplyvom surrealizmu Bretona, Eluarda, poetizmu a dadaizmu. Za pražských štúdií prešiel bohatými kultúrnymi zážitkami, ktoré však v spätnom pohľade vnímal len „... ako nálepku, ako náplasť na rozcapartené vnútro. Vonkajší nepokoj nad nepokojnejším hriešnym vnútrom. Neujasnenosť v morálnych ohľadoch, túžba vyniknúť a veľký hlad po pravde, čistote a istote, i mimo tie rozkričané sociálne problémy...“ A predsa vo všetkom tomto neskôr nachádza niečo pozitívne a považuje to za prvú fázu svojej konverzie ku kresťanstvu. Charakterizoval ju ako výzvu na odídenie zo seba a na žitie s druhými, na žitie svetu, osobitne svetu budúcnosti. Druhá fáza jeho obrátenia sa začala počas vojenčiny v Ružomberku, kde na neho veľmi pozitívne vplývala rodina konvertitov Munkovcov. Oni mu sprístupnili katolícku literatúru, najmä diela Lipperta a Guardiniho. No hltavo číta ďalšie diela od Maritaina, Blondela, Gilsona, Guittona, Rilkeho, Papiniho, Bergsona a ďalších. Nedokáže sa však úplne odpútať od myšlienok Nietzscheho, Bretona a od niektorých ideí publikovaných v časopise Psyché. V tretej fáze Straussovej konverzie, začínajúcej zhruba rokom 1940, už prijíma výzvu na krst najmä od kanonika Jozefa Kožára, ktorý ho vyše pol roka zasväcoval do Nového zákona. Tesne pred krstom si vykonal exercície pod vedením jezuitu Jána Diešku a napokon absolvoval rozhovory s vtedajším provinciálom jezuitov, pátrom Jozefom Mikušom. V pokonverznom období si upevňoval vieru čítaním náboženskej literatúry, najmä Nasledovania Krista, Filotey a vnikaním do liturgického života Cirkvi. Akýmsi duchovným manuduktorom mu bola jeho manželka Mária, rod. Loydlová.

Pavel Vilikovský ( prozaik, prekladateľ, publicista )

Pavel Vilikovský (* 27 jún 1941, Palúdzka - teraz súčasť Liptovského Mikuláša) je slovenský prozaik, prekladateľ a publicista. Narodil sa v rodine literárneho historika a vzdelanie získaval v Bratislave. V roku 1958 nastúpil na FAMU v Prahe, no v rokoch 1960 - 1965 študoval v Bratislave na filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor slovenčina – angličtina. V rokoch 1964 - 1970 pracoval ako redaktor v časopise Slovenské pohľady, v rokoch 1970 - 1976 bol redaktorom vydavateľstva Tatran, v rokoch 1976 - 1996 pracoval ako redaktor a šéfredaktor časopisu Romboid, v súčasnosti je redaktorom slovenskej redakcie časopisu Reader´s Digets. V súčasnosti sa venuje taktiež prekladateľskej činnosti. Žije v Bratislave. Je bratom významného anglistu, prekladateľa, teoretika prekladu, pedagóga a diplomata Doc. PhDr. Jána Vilikovského. Vo svete literatúry začínal ako prozaik, neskôr sa venoval tiež prekladom. Prvé prozaické diela uverejňoval v časopise Mladá tvorba. Vo svojich dielach zobrazoval životné pocity, túžby a postoje mladých ľudí povojnovej generácie, ich snahu nájsť zdroj ľudského šťastia v opravdivosti citu, ktorý získavajú vďaka konfrontácii s najvšednejšími vecami sveta. Snaží sa tiež pochopiť význam ľudského konania, poľudšťuje osobnosti literárnej a národnej tradície, ktoré zbavuje mýtických nánosov. Viac než príbeh ho zaujíma samotné rozprávanie príbehu. Používa presné výrazy na vyjadrenie myšlienok, pocitov a dejov, pričom táto presnosť má byť nositeľom významu. No zároveň pochybuje o tom, či je slovo schopné byť nositeľom významu, dokonca pochybuje i o samotnej existencii významu ľudského konania. Kompozičná aj námetová originálnosť, nevšednosť epických situácií a prelínanie sa úvahových i dejových prvkov s využívaním iných textov zaraďujú tohto autora k predstaviteľom slovenskej postmodernej literatúry.  V prekladateľskej časti svojej tvorby sa venuje najmä prekladom z anglickej a americkej prózy (James Aldridge, Wiliam Faulkner, Joseph Conrad, Virginia Woolfová, Kurt Vonnegut a i.); príležitostne však prekladá i eseje (Thomas Stearns Eliot) a básne. V priebehu 70. rokov sa tak vypracoval na jedného z najkvalitnejších prekladateľov z angličtiny.

Mária Rázusová - Martáková ( poetka, prekladateľka )

Mária Rázusová - Martáková (pseudonymy: Ivo Medin, Teta Mariena, Moro a i.) (* 28. jún 1905, Vrbica -  † 5. august 1964, Bratislava) bola slovenská poetka, dramaturgička a prekladateľka, sestra slovenského spisovateľa Martina Rázusa. Narodila sa v rodine roľníka a garbiara. Vzdelanie získala vo Vrbici, Liptovskom Mikuláši a v učiteľskom ústave v Prešove. Pracovala ako učiteľka v Dolnom Srní, Bratislave a Martine. V roku 1939 musela učiteľské povolanie zanechať pre pretrvávajúci reumatizmus a obmedzenú pohyblivosť. Vtedy začala redigovať Dobré slovo a po vojne aj časopis pre deti Slniečko. Po roku 1948 odišla na invalidný dôchodok a venovala sa literárnej, prekladateľskej a redaktorskej práci. V roku 1961 sa s manželom presťahovala do Bratislavy. V roku 1964 jej udelili titul aslúžilá umelkyňa. Zomrela v Bratislave. Pochovaná je v Liptovskom Mikuláši. Literárne sa začala prejavovať už počas štúdia v učiteľskom ústave. Svoje prvé diela uverejňovala najmä časopisecky. Venovala sa tvorbe pre deti a mládež, no najmä poézii. Okrem vlastnej poézie a prózy pre deti i pre dospelých sa venovala tiež prekladom z francúzštiny a ruštiny, pričom jej preklady zohrali významnú úlohu v dejinách slovenského prekladu. Venovala sa tiež publicistike – príležitostne uverejňovala v časopisoch portréty spisovateľov (Svetozár Hurban Vajanský, Alexander Sergejevič Puškin, Ivan Andrejevič Krylov a i.), ale tiež články o jazyku. Jej vyjadrovanie je veľmi prosté, úprimné a vo svojich dielach vyjadruje svoj vlastný postoj k životu, pričom svoje videnie sveta dokázala opísať veľmi sugestívne.

Martin Rázus ( básnik, prozaik, esejista )

Martin Rázus (pseudonymy Mrazák a i.) (* 18. október 1888, Liptovský Mikuláš –  † 8. august 1937, Brezno) bol slovenský básnik, prozaik, eseista, dramatik, publicista, politik a evanjelický kňaz. Narodil sa v obci Vrbica, ktorá je dnes administratívnou súčasťou Liptovského Mikuláša, ako prvorodený syn garbiarskeho robotníka. Jeho najmladšou sestrou bola Mária Rázusová – budúca významná slovenská poetka, dramatička a prekladateľka. Ľudovú školu vychodil v rodisku, do meštianky chodil v Liptovskom Mikuláši, no na gymnaziálne štúdiá odišiel do Banskej Bystrice. Príčinou boli politické výhrady štátnej moci voči jeho národno-politickým postojom na škole a celkovému politickému presvedčeniu rázusovskej rodiny vôbec. Po roku gymnaziálneho štúdia v Banskej Bystrici prestúpil na gymnázium do Kežmarku. Po maturite sa prihlásil na štúdium evanjelickej teológie v Bratislave. Po skončení štúdia roku 1911 bol niekoľko mesiacov kaplánom pri Samuelovi Zochovi v Modre. Koncom toho istého roku odišiel, spoločne s budúcim básnikom Vladimírom Royom do Anglicka, kde obaja pokračovali v teologickom štúdiu na univerzite v škótskom meste Edinburgh. Po ročnom pobyte v Anglicku, počas ktorého podnikol viaceré cesty po Západnej Európe, sa vrátil na pôvodné kaplánske miesto do Modry, no čoskoro – od začiatku roku 1913 – dostal samostatné farárske miesto v Pribyline, teda v Liptove a neďaleko rodiska a v tom istom roku sa oženil s Elenou Zochovou, s ktorou mal tri deti. Tu pôsobil plných deväť rokov, až do leta 1921, potom ho preložili na faru v Moravskom Lieskovom, kde bol tiež rovných deväť rokov. V máji roku 1930 sa stal farárom v Brezne, kde po siedmich rokoch kňazského pôsobenia a vyčerpávajúcej literárnej i politickej činnosti predčasne zomrel vo veku štyridsaťosem rokov na zlyhanie obličiek. Ako významného slovenského spisovateľa a politického predstaviteľa Slovákov ho však pochovali v Banskej Bystrici. Ako politik bol predstaviteľom nacionálneho krídla, presadzujúceho autonómiu Slovenska. V januári roku 1920 vystúpil z SNS, ktorá sa pred voľbami spojila s Národnou republikánskou stranou roľníckou. Späť do osamostatnenej SNS sa vrátil až keď sa v programe SNS z roku 1922 opäť objavila požiadavka administratívnej a kultúrnej autonómie. Stal sa profilujúcou osobnosťou strany. Usiloval sa program strany zameriavať na sociálne a hospodárske problémy Slovenska či presadzovanie národnej a politickej subjektivity Slovenska. Od roku 1929 až do svojej smrti bol predsedom SNS. Jeho zásluhou získala SNS roku 1929 prvý mandát v poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia (dohodou s Československou národnou demokraciou). Poslancom bol až do roku 1937. Pod jeho vedením sa zblížila SNS a HSĽS, ktoré vytvorili roku 1932 autonomistický blok, presadzujúci legislatívnu autonómiu Slovenska (tzv. Zvolenský manifest).
Mladý Rázus sa začal literárne prejavovať už v na ľudovej škole a v meštianke. Vážnejšie básnické prvotiny však vytvoril na gymnáziu pod pseudonymom Mrazák. Prispieval do rôznych časopisov – Dennica, Živena, Prúdy, Pohľady a Národné noviny. Vo svojej tvorbe sa opieral o najvýznamnejších slovenských poetov – Chalupku, Vajanského, Botta, Škultétyho, Hviezdoslava a Kraska. Jeho zaujímavá, ale pomerne nesúrodá poézia z tohto obdobia mu vyšla v roku 1917 v zbierke „Z tichých a búrnych chvíľ“. Básnik sa v nej zaoberá svetom, človekom, jeho potrebami, bolesťami, trápeniami, ale aj sebaspytovaním samého seba.
Zbierka básní „To je vojna“ (1919) je už tematicky súrodá, prevažujú v nej epické, ale aj lyricko-epické žánre, v ktorých vojnu tvrdo odsudzuje. V lyrickej zbierke básní „Hoj zem drahá“ sa opäť vracia k pozitívam života, krásam Tatranskej prírody a k zavŕšeniu národno-oslobodzovacieho boja vznikom Československa.
V nasledujúcich rokoch sa Rázus kvôli rodinným a zdravotným problémom literárne odmlčal. Prihlásil sa znovu až v roku 1925 zbierkou „Kameň na medzi“, v ktorej pranieruje čechoslovakizmus, jeho ideológiu z českej strany a nevšímavosť k otázkam slovenského národa. Rok na to vydal zbierku „Kresby a hovory“, kde sa prihovára svojimi filozofickými úvahami a esteticko-umeleckými náhľadmi k milovníkom poézie. Táto zbierka však verejnosť veľmi neoslovila.
V roku 1929 na ňu nadviazal zbierkou „Šípy duše“, ktorej základom je síce hlbšie motivovaná, ale zároveň skepticky ladená politická lyrika. Pozoruhodná je tiež zbierka „Cestou“ (1935), ktorá znamenala výrazný posun v jeho myslení. Uvažuje nad potrebou radikálnej formy boja s nespravodlivosťou, ale zároveň sa bojí jej oslobodzujúcej sily. Záverečnou bodkou jeho básnickej tvorby bola zbierka „Stretnutia“, ktorá však vyšla až po jeho smrti. Dielko bolo poznačené revoltou, kritikou a nádejou pre slovenský ľud.
Do dramatickej tvorby Rázus prispel v roku 1920 divadelnou hrou „Hana“, ktorá rieši príbeh osamelej ženy v čase prvej svetovej vojny. Témou ďalšej dramatickej básne „Ahasver“ (1936) je opäť žena a jej nezastupiteľná úloha v živote muža a umelca. Známe sú ešte dva rukopisy Rázusových divadelných hier, ktoré však neboli nikdy vydané ani hrané. Prvá bola „Obrodenie“, ktorú napísal počas pobytu v Škótsku, druhou veselohra „Malý detektív“, ktorá sa však zrejme z politických dôvodov nepáčila riaditeľovi SND Borodáčovi.
Rázus sa ako spisovateľ prejavil krátkymi prózami, ktoré vydával od roku 1910 v časopise Prúdy. Tieto krátke mravoučné príbehy vyšli spoločne v zbierke „Z drobnej prózy“ v roku 1926. O tri roky na to vydáva Rázus štvordielny román „Svety“, v ktorom zachytáva bohatý obraz slovenskej dediny v prevratovom a poprevratovom období plnom spoločensko-politických zmien. Pozoruhodným dielom historickej prózy bol román „Júlia“ (1930) popisujúci zápas breznianskych mešťanov so zvôľou a podlosťou lupčianskeho panstva.
Vyvrcholením jeho tvorby je autobiografický dvojromán „Maroško“ a „Maroško študuje“ vydaný v rokoch 1932 – 1933. Rázus tu majstrovsky zachytil zážitky svojho detstva, obdobia dospievania až po vysokoškolské štúdiá. Knihy sa pre svoju vysokú umeleckú hodnotu stali jedným zo základných diel modernej slovenskej prózy. V 60-tych rokoch boli obe sfilmované Slovenskou televíziou. Vo veršovanom románe „Bača Putera“ (1935) Rázus skĺbil svoje poetické a prozaické danosti a vytvoril romanticky zidealizovaný príbeh slovenského emigranta, ktorému sa naplnil jeho „americký sen“. V tom istom roku vydal Rázus ďalší významný román „Krčmársky kráľ“, v ktorom pranieruje pliagu alkoholizmu, ktorá nivočila a zbedačovala celé dediny a rodiny. Poslednými prozaickými dielami M. Rázusa boli historický román „Odkaz mŕtvych“ (1936), ktorý však kritika a kresťanský klérus prijali veľmi odmietavo, a novely „Bombura“ a „Surovcovci“ (1937), ktoré napísal v duchu romantizmu a patria k najpôsobivejším dielam autorovej tvorby. Spisovateľ napísal aj celú plejádu esejí, polemík, úvah, modlitieb a veršovaných piesní, ktoré zhrnuté do kníh „Z nášho chrámu“, „Pred tvárou božou“ a „Argumenty“. Martin Rázus patril k významným básnikom a prozaikom medzivojnovej literatúry na Slovensku. V jeho tvorbe sa prelínali prvky moderny, lyricizmu, romantizmu, symbolizmu a hlavne revolty. Pre svoj filozofický racionalizmus a radikalizmus v zásadných národných a sociálnych otázkach národa ostal nepochopený a rozporuplný. Jeho dielo má však svoje stále miesto v dejinách slovenskej literatúry.

Ivan Stodola ( dramatik, spisovateľ )

MUDr. Ivan Stodola (* 10. marec 1888, Liptovský Mikuláš – † 26. marec 1977, Piešťany) bol slovenský lekár, dramatik a spisovateľ. Narodil sa v rodine garbiarskeho majstra a mešťana a učiteľky. Vzdelanie získal v rodisku, Prešove, Kežmarku, neskôr medicínu na vysokej škole v Budapešti a Berlíne, titul získal v roku 1912. Pracoval ako lekár v Liptovskom Mikuláši, počas 1. svetovej vojny slúžil ako vojenský lekár, po vojne sa opäť vrátil do Liptovského Mikuláša. V roku 1933 sa stal krajinským zdravotným inšpektorom, v rokoch 1938 - 1939 pracoval na Ministerstve zdravotníctva v Prahe, od roku 1951 pracoval v Bratislave v Štátnom zdravotníckom ústave. Ako funkcionár Ligy proti tuberkulóze sa stal zakladateľom preventívneho zdravotníctva na  Slovensku, v rokoch 1925 - 1944 bol redaktorom časopisu Boj o zdravie. V roku 1946 získal titul docenta sociálnej patológie. V súčasnosti je na jeho počesť pomenovaná Liptovská nemocnica s poliklinikou MUDr. Ivana Stodolu v Liptovskom Mikuláši a ulica v Spišskej Novej Vsi.
V roku 1951 bol komunistickým režimom protiprávne zatknutý. Po viac než roku ťažkej a krutej vyšetrovacej väzby bol odsúdený na osem rokov žalára za údajnú sabotáž a na konfiškáciu celého majetku. Podmienečne ho prepustili po dvoch rokoch, ktoré strávil v mnohých väzniciach v Čechách i na Slovensku. O svojich zážitkoch z väzby napísal autobiografickú knihu Smutné časy, smutný dom.
Po prepustení a vyriešení základných existenčných otázok sa presťahoval do Piešťan, kde od roku 1954 žil ako dôchodca. V roku 1967 mu bol udelený titul národný umelec.
Už v detstve a tiež počas štúdií vyrastal v kultúrnom prostredí, kde sa často stretával s ochotníckym divadlom a zborovým spevom, čo ovplyvnilo i jeho vzťah k literatúre a neskôr i jeho vlastnú tvorbu. Písal najmä divadelné hry: komédie, tragédie a romantické historické hry. Jeho rozsiahle memoárové knihy tvoria žánrovo ucelené autobiografické rozprávanie o živote a spoločenských udalostiach. Jeho diela sa často uvádzali aj na divadelných scénach v Prahe či v zahraničí, ale tiež boli námetmi na rozhlasové relácie a televízne filmy.